
Pristúp, pristúp sem, hriešniku, 
ber popol na pokánie!

Márny sveta milovníku,
pováž svoje skonanie.

Prach si iba, v prach sa vrátiš, 
keď ťa krutá smrť zachváti,

do zeme sa zas navrátiš, 
z ktorej si raz bol vzatý. _

Iste vieš, že príde ten čas,
hrozná doba lúčenia,

v telách mŕtvych vidíš neraz
príklad svojho zničenia:

čo si ty, to oni boli,
prv jak boli odumreli,

hľa, v prach sa už premenili,
v hroboch svojich zotleli. _

Cirkev to dnes predstavuje
skrz popola sypanie,

na čelo ti označuje
krížom naše skonanie;

by si z hriechu sa prebudil,
dobre na smrť sa pripravil

bys’ k dobrému sa povzbudil,
v pokání svoj vek trávil. _

Boha svojho že si hneval,
svedomie ťa dnes hnetie,

tomu, kto ťa vždy miloval,
zle si slúžil na svete;

pre svet, telo a stvorenie
viac si ty žil ako jemu. 

Ach, spomeň si na smrť denne,
obráť sa už raz k nemu. _

Ľutuj srdcom hriech skrúšený
a rob zaň už pokánie,

vyznaj kňazom nariadeným
všetky hriechy spáchané;

neodkladaj polepšenie
na ďalší čas, ďalšie letá,

lebo nevieš okamženie,
v ktorom pôjdeš zo sveta. _

