
Keď Ježiša nevinného, už usmrteného, 

dolu z kríža zložili, telo v lono Matky milej, 

Matky ušľachtilej, s veľkým žiaľom vložili:

vidiac rany jeho, zaplakala, v žiali srdca svojho zavzdychala. _

Ach, môj Synu, môj Ježišu, poklad verných duší, 

ach, čo ťa tak trýznili, ach, ako ťa nevinného,
 
Spasiteľa svojho, prehrozne usmrtili. 

Nemožno posúdiť tú ukrutnosť, 

ktorú si podstúpil pre ľudskú zlosť. _

Krása nebies prespanilá umučená bola v prevznešenej podobe; 

oči jasné, dobrotivé, smrťou zatvorené, 

zažiarili obidve; zmučená, ach, celá 

tá krásna tvár, čo sa krajšie skvela jak slnka žiar. _

Ruky, nohy mal zranené, prebodnuté klinmi. 

Mať ich myje slzami; ľúba telo v žiali, v bôli, 

ktoré kruto bolí usmrtili mukami. 

Človeče, pre teba toľko tých rán, 

aby ťa do neba priviedol Pán. _

Plačte so mnou, vy anjeli, pre smrť Spasiteľa pokolenia ľudského; 

ľutuj, ľutuj, hriešna duša, tvoje hriechy krušia Pána umučeného; 

len ty smrti Pána si príčina, každá jeho rana tvoja vina. _




 

