
Rozjímajme s pokornosťou 
a so všetkou pobožnosťou 

o posledných Krista slovách, 
ktoré v svojich veľkých mukách 

z kríža trpiac nám povedal, 
prv jak dušu svoju vydal. _

Prvým prosí nebeského 
Otca svojho láskavého, 

by odpustil nepriateľom 
a ukrutným mučiteľom, 

lebo oni to neznajú, 
s kým tak hrozne zachádzajú. _

Druhým slovom kajúcemu, 
z pravej strany visiacemu 

lotrovi dá odpustenie 
a láskavé uistenie, 

že s ním bude v ten deň v raji, 
tam v pokojnom, blahom kraji. _

Tretím svojmu miláčkovi, 
apoštolovi Jánovi, 

Máriu za matku dáva, 
v ochranu mu zanecháva, 

za syna jej ho porúča, 
tak sa s nimi Pán rozlúča. _

Štvrtým, keď sa slnko stmelo, 
z Ježišových úst odznelo: 

„Bože, prečos’ ma opustil?“ 
Ježiš slabý nemal už síl, 

vzýval Otca a nezúfal, 
v jeho lásku pevne dúfal. _

Piatym, krvi pozbavený, 
za nás celý skrvavený, 

prebolestne zvolal: „Žíznim!“ 
Smäd ho veľmi kruto trýznil. 

Ale ocot, čo mu dali, 
ústa jeho neprijali. _

Šiestym slovom napĺňa sa, 
čo nám Sväté písmo hlása: 

„Ježiš oči k nebu dvíha, 
od bolesti, trýzne vzdychá, 

seba do rúk Otca dáva, 
dušu svoju odovzdáva.“ _

Siedmym slovom pri skonaní 
a už samom umieraní 

hlasno volá: „Dokonané!“ 
čo mu bolo uložené. 

Dokonané je spasenie, 
hriešnych ľudí vykúpenie. _

Slová plné poučenia, 
plné pre nás potešenia, 

v mysli vždy nám ostávajte, 
k potešeniu nás vzbúdzajte, 

by sme mohli šťastne umrieť, 
toho, čo nás spasil, uzrieť. _









