
Sem, dcéra sionská, 
poď, duša kresťanská, 

ku krížu, ku Kristu 
cestu si zvoľ. 

Pot krvi sa valí, 
Krista sa zrak kalí, 

k zemi on padá už 
pre mdlobu, bôľ. 

Kalich umučenia 
piť má a trápenia. 

Hovorí: „Duša mi 
zarmútená.“ _

Ach, jak ho sužujú 
povrazmi zväzujú, 

metlami a prútmi ho bičujú, 
k stĺpu priväzujú, 

po tvári ho bijú, 
tŕním ho ukrutne 
korunujú. 

„Ukrižuj!“ volali, 
jeho smrť žiadali, 

hoc’ na ňom zlého nič 
nevideli. _

K stĺpu je viazaný, 
ťažko zbičovaný. 

Jeho sväté rany 
už zmodreli; 

kríž nesúc omdlieva 
a krv ho zalieva, 

pozrite, ako sa 
trasie celý. 

Tečie z rán krv čistá, 
poľutuj už Krista, 

ukrutnosť katovská 
smrť mu chystá. _

S krížom ho vyzdvihli 
a bok mu prebodli. 

Keď horkou žlčou bol napájaný, 
prosil za katanov, 

ukrutných tyranov, ktorými Pán bol 
ukrižovaný. 

Ach, Otče, odpusť im, 
hoci mriem trápením, 

nevedia, čo robia 
tým mučením. _

Viacej ho netrápte, 
viacej ho nemučte, 
svojimi hriechmi, 
ach, bezbožníci; 

valí sa krv z boka 
na spôsob potoka, 
svätý mier spočíva 
v jeho líci. 

Pozemské stvorenia, 
pre vás tie mučenia; 
smrť Krista je cena 
vykúpenia. _



