
Rozjímať o umučení
do chrámu sa zoberme,

veď Boh toto tak si cení
ako v Jeruzaleme. _

Podlý Pilát výrok smrti
nad Ježišom vynáša,

koľko ráz hriech škrtí čnosti 
v krutých rukách Judáša. _

Strhli k ranám prischlý šarlát, 
vlastné rúcho dali mu,

veď ho s krížom každý mal znať,
hoc’ tvár nezrie nevinnú. _

Krv z rán siakne,
keď len hne sa,
Ježiš slabne, padá v prach, 

ten, čo svety stvoril, klesá, 
bys’ ty obstál v nehodách. _ 

A tu uzrie svoju matku.
Ó, jak smutné stretnutie!

Že ty nectíš matku svoju,
za to trpí muky tie. _

Ký div, že mu klesli sily,
že ich zlomil toľký trest,

a tak teda prinútili
Šimona kríž pomôcť niesť. _

Z tváre šatkou Veronika 
utiera mu krv a znoj, 

krvou, čo do šatky vniká,
nakreslil Pán obraz svoj. _

A keď došiel k mestskej bráne,
Ježiš padol druhý raz,

tvoj hriech vždy mu sily láme,
i keby ťa žehnal zas. _

Za bránou žien zástup celý
plače v smutnom záchvate.

Nie mňa, vraví Kristus, deti 
svoje oplakávajte. _

A v tom veľkom umučení
jak vosk v ohni mäkne sval,

padá Ježiš premilený,
kat ho kope, aby vstal. _

Pozri, ako na Golgote
driapu šaty z Ježiša,

Smilstvo páchaš osamote?
Moc ťa stresce najvyššia. _

Klin, čo trhá kosti, svaly,
tupo vbíja kladivo, 

rany pália, krv sa valí,
ľuďom v srdci je clivo. _

A včuľ zdvihnú s ním kríž hore,
rany sa mu otvoria,

krv kríž farbí jak svit zore,
v zberbe hnev, zlosť zahoria. _

Skonal. Z kríža sňali telo,
dali Matke do lona.

Nezhreje ho, zmeravelo,
hoc’ vrelo ho objíma. _

Neberte mi Syna z lona, 
nedávajte do hrobu!

Hrobu patrí ten, kto skoná.
Zastav, Matka, žalobu! _

Kto za spásu svojich bratov
všetko, čo má, venuje,

tomu Pán Boh žiarou zlatou
v nebi miesto daruje. _




