
Oplakáva Mária
Syna premilého,

keď ho v mukách na kríži
vidí rozpiateho.

Ruky spína, zalamuje,
hlavu kloní, sotva čuje
z veľkej bolesti;

slzy oči zalievajú,
krásne líca obledajú
v hroznej úzkosti. _

A keď pozdvihla nahor
smutné oči svoje,

uzrela tam zdesená
hrozné rany, znoje

tela jeho raneného,
celkom ubičovaného
a trýzneného;

jej žalosť sa tu rozmohla,
potešovať 
že nemohla 
umučeného. _

Od celého je sveta
v žiali zanechaná,

smúti, plače, narieka
Matka zarmútená.

Ach, ktože ju, kto poteší,
kto bolesti jej umenší
v tomto zármutku?

Slnko, mesiac, hviezdy jasné, 
aj vy poľné kvietky krásne,
potešte Matku! _

Ani slnce na nebi
jasnosť nevydáva,

mesiac medzi oblakmi
svetla nedostáva,

tvrdé skaly sa pukajú
mŕtvy z hrobov povstávajú
a nariekajú.

Len jediné hriešni ľudia
majú také tvrdé srdcia,
že neľutujú. _

Ženy, dcéry sionské,
sem sa rýchle majte

a pod krížom zomdletej 
Matke pomáhajte;

balzamom ju potierajte,
podlomenú podpierajte,
klesnúť nedajte. 

Máriu, hľa, opustenú,
žalostivú, zarmútenú,
ach, poľutujte! _






